Začalo sa to 19. storočí a celkom nevinne. Mali to byť len azylové domy pre prostitútky z ulice, ktoré vďaka nim mali začať žiť nové životy...
Ako čas plynul, prevzala kontrolu nad týmito inštitúciami cirkev. Tá však mala omnoho prísnejšiu šablónu, ktorá vymedzovala, ktorá žena je a ktorá nie je hriešnica. Vzhľadom na konzervatívnosť Írska bol tento názor celonárodný.
Postupom času sa z azylu pre prostitútky stal domov pre všetky ,,hriešnice", ktoré sa tu mali očistiť. Žiť mali po vzore Márie Magdalény, prostitútky, ktorá sa vykúpila tvrdou prácou a odopieraním si slastí. Preto ich volali ,,Magdalénky". Tieto ženy museli desať hodín denne prať a žehliť, nemohli sa medzi sebou rozprávať a žili naozaj skromne. Ich život bol mimoriadne stereotypný. Ráno vstali, pomodlili sa, najedli, potom desať hodín prania, večera, modlitba, spánok. Akékoľvek rozprávanie bolo zakázané a nechýbali ani fyzické tresty za banálne prehrešky. Dohľad vykonávali mníšky a staršie ženy zasa donášali.
Do tejto ,,polepšovne" ste sa mohli dostať veľmi jednoducho. Stačilo, aby vás niekto znásilnil a vaša rodina chcela zabrániť hanbe alebo ste boli slobodnou matkou. Dieťa sa vám narodilo buď v nemocnici alebo rovno v kláštore a samozrejme, nasledovala okamžitá adopcia. Nikto sa nepýtal. Na druhý deň po pôrode ste už zase drhli oblečenie. Boli tu aj také dievčatá, ktoré sa len rozprávali s mužom a hneď boli obvinené, že s ním flirtujú. Ich cesta smerovala okamžite na prevýchovu.
Práčovne narozdiel od koncentračných táborov ( aj keď, to je už trochu o inom), fungovali pekne v tichosti až do začiatku devätdesiatych rokov minulého storočia, kedy robotníci na mieste jedného kláštora našli na cintoríne množstvo neoznačených hrobov. Boli to práve ženy z kláštora, ktoré tam pracovali ako práčky. Nikto neoboznámil príbuzných ani rodinu, neboli hodné ani označenia hrobu...
V tomto filme režisér ponúka príbeh 3 žien: Rose, Margaret a Bernadette. Zaujímavosťou je, že otec jednej z hlavných postáv bol v minulosti šoférom dodávky pre práčovňu, čiže režisér mal skvelý zdroj informácii. Vo filme môžete vidieť naozaj ostré vykreslenie hodnostárov katolíckej cirkvi. Či už sú to despotické mníšky obzerajúce si nahé dievčatá alebo kňaz, ktorého orálne uspokojuje jedna z Magdaléniek.
Je jasné, že film môže byť trochu pritiahnutý za vlasy, no reálne svedectvá absolventiek tejto polepšovne sú jednoznačné. Dlho mlčali, hanbili sa, no našťastie prehovorili. Konkrétne Mary Norisová, ktorá spomína na slová jednej z mníšok:,, Mala by si byť rada, že si tu! Tvoja matka je štetka a ja dúfam, že ty nebudeš tiež! " Ona len ticho odpovedala: ,, Áno sestra." Stála tam medzi chladnými a tmavými múrmi a netušila, čo ju čaká.
Marina Gamboldova tu strávila tri roky a opísala svoj bizarný trest. Za rozbitie hrnčeka musela jesť zo zeme a byť dve noci zamknutá v mraze na balkóne.
Hovorí sa aj o sexuálnom zneužívaní, ponižovaní a psychickom týraní. Za celú éru bolo v týchto domovoch okolo 30 000 žien. Domovy boli po celom Írsku. Mnohé z nich tu trávili celý život a nikdy neuzreli svetlo sveta, po iné si prišli členovia rodiny.
Pri týchto opisoch mrazí. Keď som si prečítala príbehy týchto žien a pozrela film, zmrazilo ma tiež. Naozaj nedokážem vyjadriť svoje pocity. Hnev? Ľútosť? Strach? Asi všetko. A to som nič z toho nezažila. Rozhodne viem, že by som nikdy nechcela prísť ani len na návštevu na takéto miesto. Plné bolesti, pokrytectva a nešťastia. Nešťastia spôsobeného ľuďmi, ktorí nám majú pomáhať v kontakte s Bohom. Mníšky a kňazi po celkom Írsku ničili životy mladých dievčat a dobre sa na tom bavili celé storočia...
Najväčšou perlou je, že posledná práčovňa bola zavretá v roku 1996. V ére demokracie, po páde totalitných režimov. Som rada, že tieto ženy s rozhodli prehovoriť a odkryť temnotu svojej mladosti. Myslím si, že o týchto udalostiach by sa malo rozprávať na hodinách dejepisu. Je to naozaj téma, ktorá je dosť podstatná a mala by ňou byť verejnosť oboznámená. Aby sa už podobné ,,hriešnice" takto neprevychovávali.....
